Uprostred novembra 1996, keď mal ARAN 8 týždňov, si pre neho prišli noví majitelia a on sa presťahoval do obce neďaleko Bratislavy.
Takmer po deviatich rokoch sme dostali mail zo Slovinska, v ktorom nám Mojca Javoršek z Ljublane, majiteľka Arana napísala veľmi zaujímavý a pre nás prekvapujúci príbeh o Aranovom živote. Vyplýva z neho, že koncom februára 1997 vo veku 5,5 mesiaca bol chudák pes už u štvrtého majiteľa.

Vyberáme z korešpodencie v dňoch 25.8. - 5.10.2005:
„ Kúpili sme Arana od pána T.H. (slovinský chovateľ) vo veku 5,5 mesiaca. Najprv som síce mala obavy kvôli jeho veku, ale keď som ho uvidela, bola to láska na prvý pohľad a Aran išiel ku nám“.
„Pán T.H. nám povedal, že kúpil psa pre svojho priateľa, ktorý však zmenil rozhodnutie a preto hľadá pre neho nového majiteľa“. „Od začiatku sme chceli, aby Aran bol domáci priateľ a nechceli sme chodiť na výstavy alebo ho uchovniť“.
„Aran je nádherný pes s „nádhernou“ povahou. Je veľmi milý a priateľský k zvieratám a ľuďom, nebol k nikomu agresívny. Za deväť rokov mal snáď iba tri konflikty, ale ani tie nevyvolal on. Nikdy konflikty nevyhľadával. Kvôli lepšej socializácii navštevoval výcvik pre spoločenské a vodiace psy, kde úspešne zložil skúšky. Jeho najväčšou vášňou bolo cestovanie autom a potom plávanie. „Adoptoval“ si túlavú mačku, s ktorou často krát spali vedľa seba a nechal ju jesť zo svojej misky“.
„Nemal žiadne vážne zdravotné problémy“.
„Ale nanešťastie v apríli 2005 diagnóza u veterinára bola šokujúca: hrča na krku je fibrosarcoma (rakovina)“.

6.10.2005 Aran nás opustil včera, 5.10.2005.
„Čo povedať. Je to ťažké, veľmi ťažké. Mali sme Arana veľmi radi. Ďakujeme mu za všetky nádherné momenty, ktoré sme s ním strávili a bude mať vždy trvalé miesto v našich srdciach a spomienkach.“

Ďakujeme Mojca Tebe aj Tvojej rodine, že si vytvorila Aranovi pekný domov a že on mohol s Vami prežiť také nádherné chvíle.